VŠETCI ŤA RAZ OPUSTIA

Konečne je to tu. Na tento deň som tak dlho čakala, aj patrične na sebe makala. Moje voľné chvíľky počas dňa patrili trochu pilatesu, sem tam som sa pre niečo zo zeme zohla aj viackrát, aby som nemyslela na to, že musím denne urobiť 100 drepov.

Nedelila som ich na celý deň. Jednoducho som si ich neplánovane rozložila. Občas som si zaskákala na fit lopte. Častejšie som skôr posilňovala svoje paže, keď som nosila môj sladký pokladík, aby sa ukľudnil. Moje nočné posilňovačky boli spojené s chôdzou, občas som prešla počas noci aj kilometer.

Ešte predtým, než som zistila, že budem mama, som mala veľké plány. Nie až také obrovské, ale pre mňa to dosť znamenalo.

Vidím sa, ako som takto pred rokom stála na terase a pozerala dolu, ako tam stojí a ja nechcem už nič podniknúť.

Môj malý pokladík sa má k svetu a má rád aj moju kamarátku Moniku. Tá bola pri mne od začiatku a je mi doteraz vo všetkom nápomocná. Stala sa mojim veľkým osobným radcom. Vedela o mojich tajomstvách a plánoch. Aj dnes prišla ku nám trochu skôr, aby som mala dosť času nakŕmiť malého, pripraviť sa a vyraziť.

Teraz ma nečakal na ceste, ale už vo dvore. Zdalo sa mi, že v odraze slnečných lúčov sa krásne jagal a ja som už, už chcela vybehnúť.

Oblečenie som si už vopred starostlivo pripravila, aj všetko potrebné. „Tak poďme na to,“ povedala som si sama sebe. Kožená kombinéza krásne voňala. S nedočkavosťou som sa do nej natiahla. „To čo? Veď ona so mnou vôbec nespolupracuje,“ posťažovala som.

Tak som si ľahla na posteľ, aby sa moje sadlo správne rozložilo a mohla som ho zazipsovať, ukryť pred svetom v tej krásnej koženej nádhere. Potiahla som zips. Kúsok išiel ľahko, potom sa posúval pomalšie, kúsok po kúsku, zúbok po zúbku a zrazu šup, vybehol hore, po ľavej strane a na pravú zabudol. „Čo teraz?“ Tak som verila, že schudnem a dnes pôjdem na zraz motorkárov, ako pravý motorkár.

Konečne si vychutnám tú užasnú jazdu s mojou Hondou, s vetrom vo vlasoch. So slniečkom, ktoré ma bude štekliť na chrbte. Vychutnám si ten zvukov ďalších mašín okolo mňa. A miesto toho tu bojujem so sadlom, ktoré nie a nie skrotiť.

Zlosť sa ma ešte nejaký čas držala. Tak som verila, že to dám a  konečne si oblečiem svoju prvú motokombinézu, ktorú už rok opatrujem, ovoniavam, hladkám. Neviem, či si ju užijem aj po oprave zipsu, ktorý ma tak nečakane zradil.

 

Hlavou mi preletela známa hláška: ,,Všetci ťa raz opustia, len sadlo nie!“

 

Written By
More from Baja

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *