POKLADY

Mám rada každé sklíčko, trblietky, perličky, som straka, rastie to so mnou už od malička. Vždy, keď sme sa s mamou vrátili domov, tak som sa nenápadne, pozerala, kam si odkladá tie krásne veci, ktoré mala vo vlasoch, na ušiach, krku a rukách.

Zvyčajne som si tieto ozdoby na nej všimla, až keď sme boli vonku, lebo mňa musela do obliekania naháňať. Ale dnes to bolo iné. "Už si oblečená?" volala na mňa. Keď mne sa tak nechcelo prezliekať. Zrazu sa vo dverách objavila víla a ja som skoro onemela.

"Mami, ty si nádherná!" skríkla som. S obdivom som ku nej prizerala. Musela si sadnúť na zem a ja som jej hladkala vlasy, v ktorých mala vloženú kvetinovú čelenku. Šaty okolo nej vytvorili krásny závoj.

Pomohla mi rýchlo do šiat. Neboli také, ako jej, ani som tak krásne nevoňala, ako ona.

Prešli sme sa po parku a mňa to lákalo to tanca. V ušiach mi znela čarovná hudba. Napadlo mi, že si požičiam mamičkinu čelenku a aj náušnice. "Prosím, prosím, požičaj mi," šúchala som drobné dlane o seba a očami som jej vyberala čelenku z vlasov. "Aj náušnice prosím," pridala som sladkým hlasom. Tak krásne sa trblietali, keď ich slnko hladilo. Behala som, tancovala vo svojom tajomnom svete, ako víla. 

Z detského sna som nevyrástla a pretancovala som sa do baletu. Naučila som sa spoznávať kvetiny, kochať sa ich vôňou, viť venčeky z púpavy. Mama už dávno nenosí čelenky. Veď som jej ich riadne poničila. Už som väčšia, opatrnejšia. Konečne už aj mám svoje vlastné poklady. Starám sa o ne a stále som straka.

(Sprísnenie zadania: využite všetkých päť zmyslov)