Sám život mi dal veľa. Tento učiteľ mi odovzdal vzácne lekcie. Jeho neustále skúšanie ma naučilo, priznať si chyby, žiť všednosť a tešiť sa z úspechu.
Sám život mi dal veľa. Tento učiteľ mi odovzdal vzácne lekcie. Jeho neustále skúšanie ma naučilo, priznať si chyby, žiť všednosť a tešiť sa z úspechu.

O MNE

Volám sa Jana. 

Už 10 rokov sa venujem pro- agingu a ním súvisiacemu zdravému životnému štýlu.
Som matka, babička, manželka a hlavne žena, ktorej nie je ľahostajný život okolo seba. Či už ide o moju rodinu, priateľov, nových ľudí, ktorí potrebujú poradiť alebo tých, ktorí sú v núdzi, ako napr. deti v Afrike, kde sa venujem s ďalšími ľudmi projektu Nourish the children, do ktorého sa môže zapojiť každý, kto má cítenie v tomto smere.

Môj život od malička bol o pomoci iným. Často som bola bútľavou vŕbou a radila som druhým. V živote som zažila toho veľa a to vo mne vybrúsilo známky, pre nové poznanie a skúsenosti.

Od malička som sa zaoberala kvetinami a najmä o liečivé bylinky. Keď som doma objavila sestrin herbár, pracovala som na tom, aby som aj mala svoj a vedela o bylinkách všetko, čo sa dalo. Rady sestry a starej mamy boli vzácne a dopĺňané dostupnou literatúrou. Zúčastňovala som sa rôznych súťaži a prehĺbovala svoje vedomosti aj u mojich deti. Cez bylinky, zdravotnícku pomoc som sa postupne dostala až k vede, epigenetike a neustále sledujem nové veci. Navštevujem konferencie doma i v zahraničí, vzdelávam sa v oblasti zdravia, krásy, zdravého životného štýlu, sebarozvoja.

Tak už som napísala dosť podstatného o sebe. Ak ma chcete spoznať aj z inej strany, pozrite si videlo z jednej anglickej talkshow, vysielanej po slovensky, kde som bola hosťom. Prosím nastavte si sledovanie od začiatku, nakoľko video ide od stredu. Agata talks to JANA MAJDANOVA DURAJOVA https://www.youtube.com/watch?v=g8ngckEKoMI prípadne si prečítajte môj životný príbeh.

         Keď som v 19 rokoch spoznala svoju veľkú lásku, 

         myslela som si, že môj život je ako rozprávka.

MÔJ ŽIVOTNÝ PRÍBEH


Páčil sa mu môj úsmev a mne jeho krásne oči. Počas troch rokov som prežila to krásne spoznávanie sa s mojím budúcim manželom. Bol to krásny vzťah plný lásky a vzájomného obohacovania sa. Aj keď bolo spoznávanie preskúšané 2 rokmi vojenčiny, náš vzťah bol silnejší, krajší a pevnejší.  

V 22-och rokoch som sa vydávala. Plánovali sme veľkú rodinu a tak som sa po nejakom čase stala aj najšťastnejšia mamička a môj manžel Janko najlepší ocko na svete. Tým, že môj manžel miloval hudbu, koncert bolo to, čo nás dvoch spojilo. Avšak pri povinnostiach, ktoré sme si v našom manželstve pribrali, Janko posunul hudbu na úroveň svojho hobby.

V 22-och rokoch som sa vydávala. Plánovali sme veľkú rodinu a tak som sa po nejakom čase stala aj najšťastnejšia mamička a môj manžel Janko najlepší ocko na svete. Tým, že môj manžel miloval hudbu, koncert bolo to, čo nás dvoch spojilo. Avšak pri povinnostiach, ktoré sme si v našom manželstve pribrali, Janko posunul hudbu na úroveň svojho hobby.

Aj napriek tomu nás hudba vždy vtiahla do sveta radosti, povznesenia a dobrej nálady. Obaja sme sa zamestnali v gumárenskom priemysle. Nemali pre nás hneď prácu v laboratóriu, a tak sme pracovali na 3 smeny vo výrobe. Medzitým si môj manžel chcel splniť svoj veľký sen a tak sme sa pustili aj do stavania domu. Stavba domu nebola mojim snom. Celé moje detstvo sme s ockom stavali a prerábali domy. Málokedy sme ako deti mohli ísť niekam cez prázdniny. Len k ujom a tetám na stavbu do druhej dediny. Prípadne k tete do Čiech, síce do krásnej Českomoravskej vysočiny, ale stále to bolo len na "maltu". A tak stavba nášho domu bola prvá veľká vec, v ktorej sme sa s Jankom nezhodli. Ale keďže naša láska bola vrúcna a horela, dokázala aj mňa zapáliť pre "náš spoločný cieľ." A pustili sme sa domu, ktorý bude plný detí.

Museli sme tomu prispôsobiť viac vecí v našom živote.

Keď mala naša dcérka rok, presťahovali sme sa na tzv. "slobodáreň,"ubytovňu pre rodiny. Až vtedy som sa cítila ako "pani domu." Hrdo som sa postavila k tomu so všetkým, čo nám táto zmena priniesla. Keď mala naša dcéra neustále zdravotné problémy, museli sme ju nechať z jasličiek doma. Svoj čas, zamestnanie, prácu na stavbe domu sme si museli nastaviť tak, aby jej nechýbali deti a aby sme mali aj spoločný priestor na hranie, prechádzky. Nakoľko bola veľmi živé dieťa, mala na nás svoje nároky a my sme sa jej snažili dať vždy na všetko odpovede. Bolo to cestou na stavbu, pri ukladaní tehál, preosievaní piesku, varení večere, šití, pletení, vyšívaní alebo domácich koncertoch, ktoré sme si občas robili.

Stavba si vyžadovala nielen čas, ale aj peniaze, a tak sme naďalej pracovali na 3 smeny. Veľa veci sme podriadili "priorite" - stavbe. Janko si už svoje pesničky hrával viac doma s našou malou dcérkou ako so svojou kapelou.

Zamenila svoju lásku ku knihám a písaniu za ručné práce. Janko sa venoval Danielke a objavil v nej lásku k hudbe. Ona, ako dvojročná, ovládala klávesy (síce trošku po svojom) a popri tom krásne spievala. Naučila ľudí okolo seba tešiť sa. A znásobovala našu lásku. So mnou zase vymýšľala rozprávky, básničky, kreslili sme si rôzne postavičky. Aj keď sme mali starosti, mali sme s manželom krásny, láskyplný vzťah. Boli sme stále zamilovaní a vedeli sme prekonávať a zariadiť si veci tak, aby bol náš život žitím, nie trápením.Hovorí sa, že kvalitu vecí (vzťahu) si uvedomíme, až keď niečo stratíme alebo pokazíme. Áno, aj ja som sa začala na náš vzťah pozerať inak, keď prišli do nášho života ďalšie zmeny.

Jedno ráno, nabrala naša rodina iný smer.

Bolo 10.10.1986 a môj Janko pracoval na rannej smene vo výrobe. Nakladal do stroja surovú pneumatiku a zrazu to bola posledná pneumatika, ktorú držal v ruke. Posledná chvíľa, keď možno myslel na nás, na svoju rodinu. Možno sa na svet pozeral očami, ktoré sa v sekunde zasekli a on videl či nevidel nič, ani tú tmu v stroji, ktorý mu spôsobil smrteľný úraz. Pravé taká tma nastala aj v mojom živote. V tomto jednom momente prišla veľká rana do sŕdc všetkých ľudí, ktorí Janka milovali. Už viac neprišiel domov, aby vymenil svoje rifle a pulóver za montérky. Neriešili sme, či kúpime radšej cement alebo poriadny kabát pre neho na zimu. Rana, ktorú nikto nečakal. Všetkých nás zasiahla. Mne sa zrútil celý svet. Cítila som sa taká malá, sediaca bezradne na zemi pod kopou vecí, ktoré sa na mňa zosypali. Ostala som sama s dvojročnou dcérou, s pôžičkami, s rozostavaným rodinným domom, s ranou v srdci a prázdnym miestom v našej rodine. Avšak v srdci a v mojich myšlienkach bol Janko stále s nami.

Veľmi som si želala, aby z tohto krásneho a milujúce manželstva vzišlo ešte dieťa. Aby časť jeho srdca a lásky bola stále tu, s nami. Moja túžba po ďalšom dieťatku sa mi splnia. Keď mi to lekár potvrdil, od šťastia som som rozplakala. Slzy radosti, ktoré naplnili moje oči sa zrazu prevalili a stekali dole lícami. Cez slzy som lekárovi hovorila, aká som šťastná, ako som si to želala. Svojím postojom som prekvapila aj jeho. Niekto vypočul moju prosbu. Tak, ako som postupne prijala: "staň sa vôľa Tvoja," prišlo mi do života viac radostí.

Predtým nič netušiaca, som ešte zvládla sťahovanie, nosenie ťažkého nábytku a inej namáhavej ťažkej práce. Nič z toho neohrozilo moje dieťatko, ktoré práve vo mne rástlo. Tá úprimná radosť, sila, šťastie, ktoré ma napĺňali, pomáhali mi ľahšie prekonávať to, čo sa dialo navonok okolo nás. O to viac som vo svojich myšlienkach viedla s Jankom nekonečné rozhovory, potichu, nahlas, pred jeho fotografiou. Spolu s Danielkou sme mu rozprávali o všetkom možnom, čo sa dialo nielen doma, na stavbe, ale aj v mojom brušku.

Nášho ďalšieho bývania na "slobodárne" som sa obávala. Požiadala som rodičov, či môžeme na čas zostať bývať u nich. Tých pár dní sa pretiahlo na roky, kým som nedostavala dom. Mnohí ľudia ma ľutovali, iní si vykonštruovali dôvod na ohováranie. Vedeli, že na stavbu domu sme mali pôžičku, nesplatené auto a do toho ešte čakám ďalšie dieťa.

Keď sa niečo stane, ľudia začnú klebetiť a vymýšľať si také scenáre života, že to prekvapí hlavne toho, koho sa to týka. Tí domýšľaví ľudia začali bezdôvodne šíriť, že dieťa nie je Jankove. Prečo? Keď v čase jeho smrti bolo treba veľa vecí vybaviť; tie najnutnejšie v mojom okolí som vybavovala sama, bez auta, na bicykli. Na tie dlhšie trate chodili so mnou kamaráti autom, pretože tom čase som ešte nemala vodičský preukaz.

A asi "podľa seba súdim Teba", vypustil niekto niečo také podlé, nechutné a hlavne nepravdivé. Dosť, že som mala veľkú bolesť, že tu už nie je moja láska, naložili mi ešte trochu viac. A tak som musela v sebe držať urazenie, prekonať bolesť na duši. Hovoriť si, že to sú len slová. Ľudia v snahe niekoho poľutovať, skôr ublížia. Nechcú poznať pravdu, veď o čom by sa potom bavili. Potrebovali senzáciu.

Vždy večer, keď všetko stíchlo, v hlave mi vírili myšlienky, "prečo sa to stalo mne, prečo pravé Janko, veď ja som slabé dievča, ktoré potrebuje oporu." Moje svedomie však bolo čisté, postupne som prestala tieto veci riešiť. V mysli mi išla veta: "Odpusti im, oni nevedia čo činia". Dokonca ma v vnútri hriala myšlienka, že som dokázala prijať a odpustiť.

Cele tehotenstvo bol Janko s nami. O všetkom sme mu hovorili. Písala som si denníky a tam som sa vyžalovala zo všetkého, čo ma trápilo. Občas som mala pocit, akoby bol len niekde vo svete a raz sa vráti. Videla som ho v spomienkach, v krásnych veľkých zvedavých očkách Danielky, keď sme sa rozprávali alebo hrali na klavíri.

Keď sa narodilo za necelých 9 mesiacov moje druhé vytúžené dieťa, mala som veľkú radosť. Držala som v rukách poklad z našej veľkej lásky. Dievčatko, ktoré sa podobalo na svojho ocka. Zrazu sme boli 3. Dávali sme jej s Danielkou veľa lásky, aby necítila chýbajúceho ocka a ona naopak dávala veľa lásky nám. Zobrala som na seba úlohy nielen mamy, ale aj otca. Pustila som sa do stavby, aby som dokončila Jankov sen a bývanie pre našu rodinu.

Pred jednou oslavou Jankiných narodenín sa opäť stalo niečo, čo som vo svojej rodine nečakala. Janka sa na oslavu svojich narodenín vôbec netešila. So sklonenou hlavičkou mi povedala, že jej je smutno, lebo ju nemajú tak radi ako Danielku. Spomenula som si na obdobie, keď som bola tehotná a ľudia si o mne šuškali vymyslené historky, na ktorých sa bavili. Smutné bolo, že si to po rokoch mysleli aj niektorí najbližší. Pri rodinnej oslave som si všímala to, čo moje malé dievčatko vnímalo viac ako ja. Že ju tak nehladia, nepestujú na kolenách, nepočúvajú jej básničky, netlieskajú jej...

Zobrala som preto Jankove fotky a ukazovala som ich všetkým, hovorila historky, ako sa Janko smial, presne ako Janka. Ako neľúbil cviklu rovnako ako Janka a tak dookola. Na záver tejto "zábavy" som všetkým povedala ešte raz a jasne, že moje deti nemajú ocka tu medzi nami, tak nech majú aspoň milujúcu rodinu, na ktorú sa môžu vždy obrátiť.

Postupne, naozaj postupne sa pravda a Jankina podoba na otca stali dôkazom, o ktorom už rodina nepochybovala. V živote sme sa spolu s deťmi veľa naučili. Ja som sa napríklad naučila väčšine stavebných prác, ktoré som zvládla vykonávať, lebo dom sme dostavali prevažne my dvaja s ockom. Bola som ako chlap, ktorý musel ustáť všetko, aj keď som išla nad hranicu svojich síl. Ráno som sa zobúdzala s opuchnutými očami, mozoľmi, kŕčovými žilami, zaseknutou chrbticou, presilenými rukami, uboleným telom. Nemala som čas ľutovať sa. Musela som byť hlavne matka, na ktorú sa pozerali jej deti, čakali pohladenie, úsmev, lásku, objatie, čas na hranie.....

Aj deti mi postupne pomáhali na stavbe. Dom sme stavali 10 rokov. Keď som sa rozhodla študovať na vysokej škole, kvôli lepšej kvalifikácii v práci, dievčatá študovali so mnou. Spolu sa doma hrali na "učenie sa" na klavíri, kreslili si, spoznávali písmenká, čo im pomohlo lepšie zvládať základy na Základnej umeleckej škole, kde začali chodiť už ako 5 ročné.

Začala som navštevovať jazykovú školu, bola som zamestnaná, učila som sa nové veci v oblasti finančníctva. Urobila som si vodičský preukaz. Vozila som deti na rôzne súťaže, tešila sa s nimi z úspechov a utešovala ich, aj keď niečo nevyšlo úplne najlepšie.

Už som nesedela na tom smutnom mieste na zemi. Vyhrabala som sa z kopy nešťastia a povinností, ktoré sa na mňa zrútili. Využila som akcie z kupónovej privatizácie, ktoré som mala zakúpené; svoje nové krajčírske schopnosti; opäť som oprášila svoju záľubu s mladosti, ako dopisovateľ do novín, dostavala dom a keď sme sa doň nasťahovali, bola som už bez dlhov. Hoci na nule, ale bohatšia o životné poznanie.

V živote sa dejú pekné aj menej pekné zážitky. Je na nás, ktoré si vieme uchovať a čo nám v našom svedomí zanechajú. Či je to bolesť a trápenie alebo radosť z toho, že sme dokázali s tým zlým alebo menej príjemným nájsť v sebe silu a otvoriť okná poznania, ku ktorému by sme sa možno nikdy nedostali.

Rozhodla som sa zvládnuť celú situáciu s vierou, úsmevom a pokorou. Počas štúdia na vysokej škole som sa tešila, ako si cestou vo vlaku oddýchnem od stavby, ponorím sa do skrípt, trochu sa zrelaxujem. A práve tam som stretla človeka, ktorý videl vo mne tie krásne hodnoty. Časom sa ešte menili, tvarovali a pribúdali k nim aj ďalšie. Jemu sa páčila moja úprimnosť, čestnosť a schopnosť dávať veciam zmysel, rovnako ako moje presvedčenie, že všetko "sa dá!"

Pribudli mi nielen vrásky, ale aj skúsenosti a stal sa zo mňa človek, ktorý riešil veci hneď a neodkladal ich. Už aj ten úsmev bol iný, smejúce oči sa zmenili, i ale keď ešte stále žiarili. Vďaka dvom krásnym deťom, pre ktoré som bola veľkým vzorom. Tie dve deti dali zmysel môjmu životu, energiu, ktorá ma hnala dopredu.

Keď sme dom konečne dostavali a presťahovali sa, prišlo ďalšie rozhodnutie. Dokážem opustiť dom, na ktorom som tak tvrdo pracovala? Dokážem opustiť rodičov, s ktorými som za posledných pár rokov veľa prežila a odsťahovať sa do 160 km vzdialeného mesta? Dokážem spolu s dievčatami žiť inde, a vytvoriť novú rodinu? Nešlo to. Aspoň nie hneď. Keď však čas, aj môj nový vzťah dozrel, presťahovali sme sa a dom sme prenajali. No a o pár rokov sme predali. Plánovali sme mať dom plný detí a nakoniec sa to aj podarilo, pretože dnes v ňom je detský domov.

Zmenou bydliska začala ďalšia etapa môjho života. Aj mne sa vrátil úsmev, chuť ďalej študovať a robiť veci, ku ktorým som sa predtým nedostala. Na fúrik, maltu a práce na dome som si občas spomenula. Toto bola po 15 rokoch už len moja dávna minulosť a pred sebou som mala nový život. Skúsenosti, ktoré som počas svojho života získala sa zmenili na rady nielen pre moje deti, ale aj pre tých, čo to potrebovali.

Opäť som nadobudla tú radosť z rodiny, silu deliť sa s niekým o svoje malé starosti, ale aj radosti. Začala som žiť trošku inak a hlavne opäť v láske a skutočnom objatí človeka, ktorý ma miluje a má rad aj moje deti. Opäť sa cítim ako žena. Mám milujúceho manžela a deti, ktoré sú pre mňa veľkým vzorom. Teraz sa učím ja od nich a teším sa, keď v nich objavujem, ako sa z našich skúseností poučili a dokážu na tom budovať svoju budúcnosť. Ak niečo chceme, hovorme o tom. Dajme lásku tým, ktorým láska dá iný zmysel života.

Po pár rokoch

Stáva sa, že sa nám občas plnia sny. Aj mne vyšiel ten o malej manažérskej práci v banke. Spoznala som ľudí, ktorí držali spolu v rámci pracovného tímu. Po rokoch, ako sa v banke menili majitelia, menilo sa aj tempo práce a jej množstvo.

Vyčerpaná z mladosti, z neustálej práce a zodpovednosti, ma zrazu zastavili zdravotné problémy. Lieky neukazovali zlepšenie a ja som sa cítila stále horšie a horšie. Viackrát sa okolo nás točila pomoc, len my sme ju nevideli, odmietali až dovtedy, kým sme sa nepozreli na koreň veci. Táto pomoc spájala prírodu s vedou. A to pomohlo a vrátilo ma opäť späť do aktívneho života.

Následne som dostala zaujímavú ponuku podieľať sa na projekte , kde som mohla podnikať, nie však tradičným spôsobom, ale s využitím najnovších svetových trendov a technológií. V tom momente som nemala záujem, nakoľko som mala svoju vysnívanú a zaujímavú prácu v bankovom sektore. Musím povedať, že podnikanie ma vôbec nelákalo. Už nie som najmladšia a upokojovala som sa tým, že s mojimi skúsenosťami to už do dôchodku nejako dotiahnem.
 Čas, ktorý som venovala svojej práci ma oberal o môj voľný čas, o priestor, ktorý som mohla využiť viac pre svoju rodinu, ale aj o sebavzdelávanie cez internet, ktorý bol pre mňa encyklopedickým zdrojom. Moje koníčky ostali bokom, farby na maľovanie pomaly vyschli, šijací stroj ostal bez používania a údržby, slúžil už len ako dekorácia zariadenia bytu.

Tenisky boli stále ako nové, deti sa venovali svojim aktivitám a manžel mal okrem nás ešte jednu lásku, vedu. Boli sme spolu, ale žili sme si svoje životy. Rýchlo a samostatne. Žena je tá, ktorá spája rodinu. Nielen dobrým jedlom, pocitom pohodlia, ale je vždy po ruke, keď ju niekto potrebuje. Je vynaliezavá, zdatná, má v sebe silu, ktorou dokáže urobiť veľké veci. Podnikanie, ktoré mi prišlo do cesty tu bolo stále. Stačilo len moje rozhodnutie.

Po 2 rokoch počas ktorých sa uzdravovalo moje telo, prišla na radu aj moja myseľ, ktorá mi dala jasne najavo, že je na čase, byť sama sebe šéfom.

Podnikanie

Prehodnotila som svoje priority a dala som v banke výpoveď. Mnohí sa tomu čudovali a nechápali ma. Ja som však za tie dva roky postupne, len tak okrajovo "privoniavala" k tomuto podnikaniu a čoraz viac sa mi ten projekt páčil. A zrazu som nebola sama; boli okolo mňa ľudia, ktorí sa ku mne pridali. Ich tešilo, že nemusia vymýšľať, s čím v dnešnej dobe podnikať, ak chcú byť úspešní; že nepotrebujú veľa peňazí pre rozbeh, ani kancelárske priestory, sklad. Stačil mobil, počítač, trochu kreativity a veľká chuť pracovať z akéhokoľvek miesta vo svete.

Vďaka tomu, že som sa rozhodla a pustila sa do podnikania, získala som niečo iné ako bežní ľudia. Okrem zaujímavého finančného príjmu som našla aj čas. Čas na seba, koníčky, na rodinu, na prácu v ktorej venujem čas aj iným ľuďom, aby som ich naučila podnikať a aby aj oni žili taký život, ktorý im prináša rado

Tým, že stále pribúdajú nové a nové inovácie, rozširujem svoje podnikanie a dávam tak priestor ďalším ľuďom, kde môžeme naviac v rámci pridruženého sociálneho programu ešte aj pomáhať tam, kde je to potrebné, a to podvyživeným deťom v krajinách tretieho sveta, kde nemá kto pomôcť. Za pár rokov som sa stala jednou z ambasádoriek tohto programu.

Cítim sa byť užitočná, lebo sa stretávam s ľuďmi, ktorí radi pomôžu ďalším ľuďom a aj v iných sférach, ako je naša práca. Učím ľudí ako byť v zisku. Pracujem na medzinárodných trhoch, kde vďaka jednotnému vzdelávaciemu systému a systému práce, nepotrebujem cestovať a niekoho riadiť, len podľa potreby poradiť. Každý je podnikateľom sám za seba. A to, ako je úspešný, záleží od jeho šikovnosti. Príjem nemá obmedzenie, pretože zarobím toľko, koľko pracujem a nakoľko si svojim podnikaním dokážem rozširovať podnikateľské hodiny, získala som tzv. "pákový efekt" aj na príjem. Spolupracujem s nadnárodnou celosvetovo uznávanou vedeckou spoločnosťou, ktorá prináša na trh vedecké inovácie v oblasti anti-aging, ktorá sa stáva najväčším svetovým trendom. Dokážem pomôcť ľuďom podnikať cez obchodné nástroje, ktoré umiestňujeme po celom svete.
 Som rada, že zmeny, ktorými prechádza pracovný trh, vývoj, nové technológie a komunikačné kanály, prišli aj do oblasti pracovnej aktivity. Teraz čoraz viac ľudí vyhľadáva prácu, ktorú môžu vykonávať z domu. Čas, ktorý takto získajú vedia využiť inak. To "ako", záleží na každom zvlášť. Získajú to, čo ich život robí inými. Či sú študenti, mamičky na materskej, muži , ktorých láka podnikanie, v preddôchodkovom veku alebo dôchodcovia. Dnes sa podieľam na organizovaní rôznych eventov, online vysielaniach a vzdeláme sa takto po celom svete.

Dnes si plánujem svoj čas na prácu, na aktivitu, rodinu, priateľov a svoje záľuby. Konečne si aj cez týždeň vybehnem do prírody, sadnem na bicykel, idem si zaspievať do gospelového zboru, opäť sa venujem učeniu angličtiny, trochu tvorím slovom a obrazom. Mám priestor na cestovanie, ktoré mi dáva moje podnikanie. Tento rok to bude moja 6. cesta do USA, Španielsko a určite toho bude viac. A to aj s ľuďmi, ktorí chcú spoznať tajomstvo náročných vecí.

V rámci sféry anti-aging robím poradenstvo pre tých, ktorí si chcú zlepšiť svoj zdravý životný štýl, prirodzene starnúť a byť ešte roky vo forme. (Starnutie nie sú len vrásky na tvári a zvraštená pokožka na tele, ale starnú aj naše vnútorné orgány.)


Mám radosť z toho, že aj moje dcéry našli svoju cestu v živote a obe sú úspešné vo svojej práci. Veľa sa od nich učím, aj keď niekedy som veľmi náročný žiak.

Opäť sa so mňa stala tá zábavná a veselá osoba, ktorá venuje kus svojej lásky aj vnučke Zoe. Síce ma nevolá babička, ale som jej Baja (babka Jana). A to ma posmelilo a vytvorila som blog, kde sa venujem ľuďom a postrehom zo života.

Na záver moje krédo: „Robte druhým ľuďom to čo chcete, aby oni robili Vám.“
Na záver moje krédo: „Robte druhým ľuďom to čo chcete, aby oni robili Vám.“

SOM SENIOR

Takto vnímam moju čerstvú 60-ku. Narodila som sa tesne pred polnocou, 28.decembra. Keď  sa večer po malej súkromnej, veľmi krásnej oslave objavil tento nádherný príspevok, začali mi chodiť nádherné správy.

FB príspevok

Dnes sme oslavovali #druhétridsiate narodeniny tejto nádhernej ženy, ktorá nám dala život , a ktorá nám šla vždy príkladom v tom, ako aj v neľahkých situáciách vstať a ísť ďalej so vztýčenou hlavou . Jej vetu, že "život žijeme dopredu ale pochopíme ho dozadu" by som dala vytesať do kameňa , lebo nás učila, že všetko má nejaký dôvod, aj keď to tak na prvý podhľad nevyzerá . Naša večná podpora plná lásky a pochopenia, nekonečne milujúca babi Baja, kreatívna duša a podnikateľka, ktorá svojimi zručnosťami cez sociálne siete často prevyšuje oveľa mladšie ročníky Naša MAMINA Jana Majdanová Durajová. Nech sa Ti to dobro, čo celý život dávaš, vracia priehrštiami a nech si šťastná a zdravá. Ľúbime Ťa VŠETKO NAJLEPŠIE MAMI Tvoje Danka a Janka /Jana

Ďakujem moje zlaté deti. Dojali ste ma. Mali sme to v živote náročné, ale vždy sme aj v tom ťažkom hľadali niečo pekné, dobré, užitočné poučenie. Som rada, že to tak stále vnímajú aj moje deti a dokonca aj ľudia okolo mňa, či už priatelia alebo biznis partneri.

Gratulácie sa začali sypať jedna za druhou, všetky boli milé. Pri súkromných správach som odpisovala aj to, že k mojim životným skúsenostiam a k novému číslu, ktorý počíta môj vek, mi pribudol aj titul senior. Potešilo ma, keď ma mnohí považujú za juniora.