TRI ČIERNE PSY

Malá Ela vždy, keď zbadala nejakého psíka, hneď sa za ním rozbehla. "Maminka, zoberme si domov tohoto psíka," prosila, keď sa jej podarilo dobehnúť niektorého havkáča. Páčilo sa jej, ako ju oňuchával, pozeral na ňu, veselo vrtel chvostíkom a točil sa okolo nej. "Na psíka sa treba pripraviť," hovorila mamička Ele. 

Občas sa mohla pohrať s kamarátmi a ich havkáčmi, keď ku ním prišli na návštevu. Raz, keď prišla takto návšteva, zavolala mamička na Elu, nech prinesie psíkom misku na vodu. "Teraz nie, hrám sa," zakričala. Keď ju tretí krát mamička napomenula, Ela opäť odvrkla to svoje. Vtedy jej mamička vysvetlila jej, že o psíkov sa treba postarať. A keď sa jej nechce, nemôže mať svojho psíka.Elu to zamrzelo a hneď utekala pre misku. Mamička do nej naliala vodu, aby sa psíkovia mohli napiť. Keď mala Ela priniesť pre psíkov loptičky, aby sa mali s čím hrať, nahnevaná utekala do svojej izby a kričala: "To sú moje loptičky!" 

Večer, keď mama ukladala Elu spať, povedala jej, že psíkovia boli smutní, lebo sa u nich nepohrali. A preto nemôžu mať doma žiadneho psíka. Toto sa nejaký čas opakovalo. Ela sa len horko-ťažko vedela podeliť s niekým o svoje hračky. Keď nemala psíka, starala sa o zraneného vtáčika, kŕmila susedovie mačku a občas dovolila deťom, aby sa pohrali u nej v izbičke. 

Zrazu sa niečo stalo. Na návštevu prišli traja najlepší kamaráti a Mirkova mamička, niesla košík, na ktorom bola uviazaná ružová šála. Po jej odviazaní, spod šály vykukla biela chlpatá hlavička malého šteniatka. Spred stola sa na toto celé okrem kamarátov pozerali aj ich tri čierne psy s veľkými očami. Ela vyskočila od radosti. Tešila sa aj mamička s ockom, lebo Ela sa už vedela podeliť o svoje hračky a vždy sa postarala aj o to, aby psíkovia mali u nich vždy pripravenú misku na vodu.